//
čítate...
Články a úvahy

Prečo my (aj naše kone) potrebujeme pohyb?

Úvaha nad knihou: John J. Ratey: Spark The revolutionary new science of exercise and the brain. New York – Boston – London, 2008

 

Do knižnice Koniarne pribudla ďalšia zaujímavá kniha, hoci nie priamo o koňoch. Autorom je univerzitný profesor, psychiater, medzinárodne uznávaný expert v neuropsychiatrii John J. Ratey. V knihe rozoberá vplyv cvičenia na učenie, zvládanie stresu, na úzkosť, depresie, nedostatok pozornosti, závislosť, hormonálne zmeny a starnutie.

Spark

Slovo kôň sa  v knihe síce neobjaví ani raz (iné zvieratá áno a často), ale s našimi koňmi problematika súvisí viac akoby sa mohlo zdať. Pretože všetky stvorenia, ktoré disponujú mozgom,  potrebujú pohyb, aby im mozog dobre fungoval, resp. aby sa menil a rozvíjal. Nedostatok telesného cvičenia mozog zabíja, doslova ho fyzicky vysušuje. Na tom, aby sme mozog udržali vo vrcholnej kondícii, musia tvrdo pracovať naše telá. Meniť telo, znamená meniť aj myseľ. Fyzická aktivita spúšťa biologické procesy, ktoré  podnecujú mozgové bunky k spájaniu. Aby sa mozog učil, potrebuje tieto spojenia. Neuroveda dnes už jasne preukázala, že pohyb podnecuje vytvorenie prostredia, v ktorom je mozog pripravený učiť sa. Pri telesnej aktivite vznikajú isté druhy proteínov, ktoré  vytvárajú  pre mozog akoby „zázračné“ prostredie, autor ich prirovnáva k hnojivu, ktoré vyživuje neuróny. Poďme na to ale postupne.

Signály v mozgu prenášajú z 80% neurotransmitery (najmä glutamát a GABA – kyselina gama-aminomaslová). Kým glutamát je niečo ako ťažný kôň pre mozog (tak predsa len sa slovo kôň v knihe vyskytlo), existujú ešte ďalšie transmitery, ktorých úlohou je dobalancovať celý systém, sú akoby  jeho regulátormi. Patrí sem najmä serotonín, norepinefrín (noradrenalín) a dopamín.

Serotonín je považovaný za policajta mozgu, drží mozgovú aktivitu pod kontrolou. Ovplyvňuje náladu, impulzitu, hnev, agresivitu. Norepinefrín ovplyvňuje pozornosť, percepciu, motiváciu, vzrušenie. Dopamín je neurotransmitter zodpovedajúci za učenie, odmenu (spokojnosť), pozornosť a pohyb.

Neuroveda za posledných 50 rokov dramaticky zmenila náš pohľad na fungovanie mozgu a to objavom bielkovín označovaných ako neurotrofické faktory, z ktorých najvýznamnejší je  BDFN  (brain derived neurotrophic factor). Kým neurotransmitery prenášajú signály, neurotrofíny ako BDFN, budujú a udržiavajú bunkové obvody, teda samotnú infraštruktúru mozgu. Ich produkciu podporuje pohyb. BDFN je kľúčovým spojením medzi myslením, emóciami a pohybom. Vplyv cvičenia na neurotrasmittery bol známy už dávno, ale spojenie telesnej aktivity  s produkciou BDNF je  v neurovede novým objavom. Zaslúžil sa o neho o. i. americký vedec Carl Cotman, ktorý robil experimenty s myšami. Myši rozdelil do štyroch skupín, tri z nich dostali k dispozícii bežecký kolotoč, štvrtá skupina nie. V každej skupine mali myši kolotoč k dispozícii rôzne dlho: dve, štyri a sedem hodín. A myši si kolotoč neskutočne užívali, niektoré nabehali za určený čas aj niekoľko kilometrov. Základným predpokladom však bolo, že cvičenie bolo dobrovoľné, myši do pohybu neboli nútené, lebo tam by už výsledky skresľoval stres a strach. Merania jasne ukázali súvislosť pohybu so zvýšenou hladinou  BDFN: čím viac myši behali, tým vyššie hladiny BDFN. Samotný Cotman nechcel výsledkom svojich pokusov najskôr uveriť a niekoľkokrát ich opakoval. A vždy s rovnakým výsledkom. To, čo vyzeralo ako fantázia, je dnes potvrdené ďalšími štúdiami. V roku 2007 napríklad nemeckí vedci dokázali, že ľudia sa dokážu  naučiť cudzie slovíčka o 20% rýchlejšie po cvičení ako pred ním. Iné zaujímavé pokusy, tentoraz s potkanmi, ukázali, že samotná aeróbna aktivita (behanie) je síce fajn, ale oveľa efektívnejšie je kombinovať ju so silovými a balančnými pohybovými cvičeniami. Pri experimente skúmali potkany, ktoré iba behali s tými, pri ktorých rozvíjali celkové pohybové schopnosti – teda chodili cez balančné podložky, nestabilné objekty a elastické laná. Po dvoch týždňoch cvičenia mali „akrobatické“ myši o 20% zvýšenú hladinu BDFN v porovnaní s myšami, ktoré iba behali. Záver teda znie: čím komplexnejší pohyb, tým viac synaptických  spojení v mozgu.

19875512_1376492675768615_4947294615662245083_n

Zaujímavá je aj časť venovaná kortizolu, hormónu stresu. V prípade stresu kortizol preberie úlohu eponefrínu, pošle signál pečeni, aby vyprodukovala viac glukózy do krvného obehu a súčasne zablokuje inzulínové receptory. Stratégiou je urobiť telo rezistentné na inzulín, aby mal mozog dosť glukózy. Nie je našim cieľom opísať celý proces pôsobenia kortizolu, každopádne je zrejmé, že kortizol, podobne ako samotný stres, nie je „zlý“ alebo „dobrý“: malé množstvo kortizolu podporuje pamäť, veľké množstvo ju naopak  potláča;  zaplavenie kortizolom však  ničí neuróny ako  aj spojenie medzi nimi a deštruuje pamäť. Na druhej strane „mierny“ stres je pre človeka aj zviera prospešný, bunky sa na neho adaptujú, Ratey to prirovnáva k armáde, ktorá zostane  v zbrani pre prípad ďalšieho stresu a ľahšie sa s ním vysporiada.  „Mierny“ stres znamená taký, ktorý vyvoláme využitím mozgu na učenie, pohybovou aktivitou alebo občasnou reštrikciou jedla.  Paradoxné je, že úžasná schopnosť adaptovať sa a rozvíjať sa, nie je možná bez stresu – nemôžeme mať dobré, bez trošky zlého.

Takže záverom: cvičenie je najúčinnejší a súčasne najjednoduchší nástroj ako optimalizovať funkcie mozgu. Čím viac fit sme, tým lepšie pracuje náš mozog. Ak dostanete svoje telo do formy, myseľ bude nasledovať. A to neplatí len pre nás, ale aj pre naše zvieratá, kone nevynímajúc.

26195673_10215618882402620_651696349278493899_n

Pri výcviku koní sa stretávam s dvomi extrémami: na jednej strane sú to ľudia, ktorí na koňoch jazdia a trénujú ich bez ohľadu na hladinu stresu, ktorú im spôsobujú, nedbajúc na ich pocity a celkový wellfare. Ako už bolo povedané, iba dobrovoľná pohybová aktivita robená z vôle zvieraťa má priaznivý efekt na schopnosť učenia a posilňovanie mozgu. Takéto cvičenia rozhodne nerozvíjajú mozgové schopnosti zvieraťa, naopak, trvalým stresom ich znižujú.  Na druhej strane však vidím čoraz viac majiteľov koní, ktorí v snahe vyhnúť sa akémukoľvek stresu odopierajú svojim koňom dostatok pohybu a telesného cvičenia. Zlatá je ako vždy stredná cesta.  Prvoradým cieľom každého trénera koní by malo byť naučiť zviera milovať človekom vedené alebo usmerňované  telesné cvičenia, kde bude motivácia vyššia ako prípadný mierny stres spôsobený zvýšenou telesnou námahou.

Daniela Dvořáková

 

Komentáre

Momentálne neexistujú žiadne komentáre.

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s

%d bloggers like this: